Hudba
Hudba koto, od dvora po Mijagiho
Od dvorného gagaku po kjótskeho majstra Yatsuhashiho Kengyō a modernistu Michia Mijagiho – krátka história toho, čo na koncerte počujete.
Rezervujte si miesto na koncerte ↗Najprv dvorná hudba
Koto sa do Japonska dostalo ako súčasť dvorskej hudby. Nástroj sa spomína v niektorých z najstarších japonských textov a v obdobiach Asuka a Nara bol začlenený do gagaku, rituálnej hudby cisárskeho dvora. V období Heian si ho aristokracia široko obľúbila a často sa objavuje v poézii i v príbehoch. Moderné koto pochádza z gakusó, dvorskej verzie.
Od aristokratov po obyčajných ľudí
V období Muromači si koto osvojila samurajská trieda a nástroj sa spojil s čajovým obradom. V období Edo sa rozšíril medzi obyčajných ľudí a sformoval sa nový sólový žáner zvaný sókjoku, hudba sólového koto. Koto sa tak presunulo z dvora k oveľa širšej verejnosti.
Yatsuhashi Kengyō
Yatsuhashi Kengyō (1614 – 1685) bol japonský hudobník a skladateľ z Kjóta. Kengyō je čestný titul udeľovaný mimoriadne zručným slepým hudobníkom. Začínal ako hráč na šamisen, neskôr sa od dvorného hudobníka naučil hru na koto a je považovaný za prvého, kto ju začal učiť širokú verejnosť. Z obmedzeného súboru šiestich tradičných skladieb vytvoril nový štýl kumiuta a nazývajú ho otcom moderného kota.
Rokudan a skladby
Yatsuhashi je považovaný za skladateľa Rokudan-no-širabe, Hudby šiestich krokov, jedného z najznámejších sól pre koto, hoci niektoré zdroje naznačujú, že ju možno sám nezkomponoval. Pre koto tiež upravil stupnice zo repertoáru pre šamisen. Je to staršia z dvoch línií, ktoré môžete na koncerte počuť: klasické diela z tejto tradície a novšie skladby z posledného storočia.
Západné storočie
Na začiatku obdobia Meidži sa do Japonska dostala západná hudba a v priebehu nasledujúcich desaťročí ňou bolo koto pretvorené. Michio Miyagi (1894–1956), nevidiaci skladateľ narodený v Kóbe, sa považuje za prvého japonského skladateľa, ktorý spojil západnú a tradičnú hudbu pre koto. Napísal stovky nových diel, vynašiel 17-strunové basové koto a vytvoril nové techniky hry a všeobecne sa mu pripisuje zásluha za to, že udržal koto nažive v čase, keď boli tradičné umenia vytláčané.
Haru no Umi
Miyagiho najznámejšia skladba Haru no Umi (More na jar) je napísaná pre koto a šakuhači. Francúzsky huslista, ktorý ho počul hrať, upravil part šakuhači pre husle a spoločne ju nahrali pre vydanie v Japonsku a Európe. Skladba sa dodnes hráva každý rok na privítanie Nového roka v Japonsku. Je to klasický príklad moderného diela pre koto, ktoré znie zároveň tradične aj západne.
Po Miyagim
Od Miyagiho doby rozšírili nástroj skladatelia a hráči ako Kimio Eto, Tadao Sawai a Kazue Sawai a Kazue Sawai sa pripisuje vedúca úloha pri presadení kota v zahraničí. Koto sa dnes objavuje v jazze, pope a experimentálnej hudbe a vznikli skladby aj pre jeho príbuzné verzie, ako 20-strunové a 25-strunové koto. To je to, čo znamená súčasnosť v kjótskom programe: nová tvorba pre tie isté struny a mostíky.
Nevidiaci hudobníci a titul kengjó
História hudby pre koto je úzko spätá s nevidiacimi hudobníkmi. Kengjó bol čestný titul udeľovaný vysoko zručným nevidiacim hudobníkom a Yatsuhashi ho niesol. Michio Miyagi stratil zrak v ôsmich rokoch, študoval koto a v osemnástich dosiahol hodnosť kengjó, najvyššiu hodnosť pre hráča na koto. Obe kariéry ukazujú, akú ústrednú úlohu zohrávali nevidiaci hudobníci vo vývoji tohto nástroja.
Ako to formuje koncert
Typický program stojí na oboch stranách tejto histórie: klasická skladba a moderná skladba, napísané pre ten istý nástroj. Dramaturgia závisí od interpreta a ročného obdobia, takže nikto nemôže zaručiť konkrétny titul, no môžete očakávať, že hráč vysvetlí rozdiel. V duete v kúpeľoch druhý nástroj — šakuhači, taišógoto alebo flauta — rozširuje tento rozhovor.
Zdroje