Nástroj
Čo je koto? Trinásťstrunová citara
Ako sa koto stavia, ladí a hrá, odkiaľ pochádza a na čo si všímať, keď si hráč sadne pred vás.
Rezervujte si miesto na koncerte ↗Citara na podlahe
Koto je japonská brnkaná citara, dlhé drevené telo v tvare polovice rúry, ktoré leží na podlahe, zatiaľ čo hráč kľačí pred ním. Často sa označuje za národný nástroj Japonska. Je dlhé približne 180 centimetrov a vyrába sa z dreva paulovnie, ktorú Japonci nazývajú kiri. Najbežnejší typ má 13 strún a práve tento nástroj budete počuť na koncerte v Kjóte.
Trinásť strún a pohyblivé kobylky
Všetkých 13 strún sa tiahne po celej dĺžke tela a každá spočíva na vlastnej pohyblivej kobylke zvanej ji. Posunutím kobylky sa mení výška tónu danej struny. Rôzne skladby vyžadujú rôzne ladenie, takže hráč môže medzi skladbami kobylky preladiť, a počas koncertu môžete tento proces sledovať. Kobylky sa tradične vyrábali zo slonoviny, dnes sú však zvyčajne plastové alebo niekedy drevené.
Trsátka a prsty
Hráč brnká tromi prstovými trsátkami, tsume, nasadenými na prvých troch prstoch pravej ruky. Keďže sa struny brnkajú trsátkami a nie holými končekmi prstov, zvuk je jasný a čistý, a v malej miestnosti môžete sledovať, ako trsátka zachytávajú jednotlivé struny – to je najlepší dôvod sadnúť si blízko.
Z Číny na japonský dvor
Predchodcom koto je čínske zheng, ktoré sa do Japonska dostalo v siedmom a ôsmom storočí. Prvá známa verzia mala päť strún, neskôr sa rozšírila na sedem. Moderné koto pochádza z gakusō používaného v gagaku, hudbe japonského dvora. Bol to nástroj bohatých a považoval sa za romantický: v Príbehu o Gendžim sa hrdina zaľúbi do ženy, keď ju počuje hrať z diaľky.
Kyotský nástroj
Kyotská turistická centrála uvádza, že koto bol nástroj aristokracie, ktorý sa vyvíjal a odovzdával po viac ako tisíc rokov histórie tohto mesta. Toto spojenie nie je len ceremoniálne. Yatsuhashi Kengyō, hudobník často označovaný za otca moderného kota, pochádza podľa dostupných informácií z Kjóta. Jeho tvorba vyviedla nástroj z dvora a dostala ho do širších rúk, čo je jedným z dôvodov, prečo dnes môžete koto počuť v mestskom dome.
Trinásť, sedemnásť a viac
Štandardom je koto s 13 strunami, no nie je jediné svojho druhu. Basové koto so 17 strunami, ktoré vytvoril skladateľ Michio Miyagi, hrá v súboroch nízky register a dnes je bežné. Dlhšie verzie majú 20 alebo viac strún. Ďalším príbuzným je taishōgoto, nástroj, ktorého gombíky menia výšku tónu kovových strún. Je pomenovaný po období Taišó, ktoré sa začalo v roku 1912, a je jedným z nástrojov, ktoré sa môžu ku kotu pridať v duete.
Čo sledovať v sále
Najprv sledujte pravú ruku: tri brká a spôsob, akým hráč brnká na jednu strunu alebo prechádza cez niekoľko naraz. Potom sa pozrite na kobylky. Rôzne skladby môžu vyžadovať rôzne ladenie, takže hráč môže medzi skladbami preladiť kobylky – a možno to uvidíte na vlastné oči. Shamisen, druhý nástroj na programe, má perkusívnejší a bzučivejší zvuk, čo vytvára príjemný kontrast.
Rodina citer
Koto je jedným z členov širokej ázijskej rodiny citer. Pochádza z čínskeho zheng a se a podobá sa mongolskému yatga, kórejskému gayageum a ajaeng, vietnamskému đàn tranh a kazašskému jetigen. Aj v rámci Japonska existujú regionálne formy: tategoto z ostrovov Amami sa drží vzpriamene na lone a hrá sa jednou rukou. Keď japonskú verziu počujete v malej sále, rodinná podoba aj rozdiely sú ľahko rozpoznateľné.
Ako ho koncert využíva
Na koncerte v mestskom dome hrá hudobník sólové sety na kote a shamisene, takže oba nástroje sa predstavia vedľa seba. Na koncerte v kúpeľoch sa koto spája s druhým nástrojom do dueta. V oboch sálach úvod pred prvou skladbou vysvetlí jednotlivé časti a nezvyčajnú notáciu, vďaka čomu sa nástroj po začiatku hudby oveľa ľahšie sleduje. Ak si to chcete vyskúšať sami, mestský dom ponúka voliteľnú lekciu pre začiatočníkov.
Zdroje